Morin chuur: konská hlava s husľami

Dve struny a konská hlava

Morin chuur sú dvojdružcové sláčikové husle. UNESCO opisuje duté telo v tvare lichobežníka na dlhom bezpražcovom krku, s vyrezávanou konskou hlavou na vrchole a dvoma ladenými kolíkmi trčiacimi pod ňou ako uši. Rezonančná doska je potiahnutá zvieracou kožou a struny aj sláčik sú vyrobené z konských žíní. Zvuk vzniká kĺzaním alebo ťahom sláčika po dvoch strunách, a práve preto dokáže dobrý hráč dosiahnuť, že znie ako ľudský hlas.

Mongolský národný nástroj

Morin khuur je jedným z najvýznamnejších nástrojov mongolského národa a považuje sa za symbol krajiny. Mnohí Mongoli ho majú doma ako znak mieru a šťastia. V mongolčine jeho názov znamená konské husle. V západnom Mongolsku je nástroj známy ako ikil a na východe ako shoor. UNESCO vyhlásilo jeho tradičnú hudbu v roku 2003 a v roku 2008 ju zapísalo na Reprezentatívny zoznam.

Staršie, než sa zdá

UNESCO uvádza, že strunové nástroje zdobené konskými hlavami sa objavujú v písomných prameňoch z Mongolskej ríše trinásteho a štrnásteho storočia. To zaraďuje husle s konskou hlavou do písomných záznamov Mongolskej ríše. Dizajn je spätý s kultom koňa, ktorý stojí v centre nomádskeho života, a husle boli súčasťou rituálov a každodenných činností rovnako ako hudobným nástrojom.

Dve legendy

Konskú hlavu vysvetľujú dva príbehy. V jednom dostal pastier menom Namjil Kukučka lietajúceho koňa, na ktorom v noci jazdil za ženou, ktorú miloval. Žiarlivá žena mu odrezala krídla, kôň spadol a zahynul a zarmútený pastier vyrobil husle z jeho kože a chlpov z chvosta. V druhom chlapec menom Sükhe vyrobil prvé husle po tom, čo zlý pán zabil jeho bieleho koňa a duch koňa mu povedal, aby tak urobil, aby obaja neboli sami.

Ako sa drží a ako sa naň hrá sláčikom

Hráč drží nástroj takmer vzpriamene, so zvukovou skrinkou v lone alebo medzi nohami. Sláčik drží zdola, podhmatom, a ruka môže počas hry uťahovať voľné konské vlasy, čo umožňuje jemné ovládanie tónu. Hmatník je bez pražcov a ľavá ruka zastavuje struny ich stláčaním prstami. Preto sa tón môže ohýbať a kĺzať medzi notami spôsobom, ktorý nástroj s pražcami nedokáže napodobniť.

Čo hrá

Morin khuur je predovšetkým sólový nástroj, sprevádza však aj tance, dlhé piesne, mýtické príbehy, obrady a každodenné činnosti spojené s koňmi. Časť repertoáru tvorí tatlaga, melódie určené na krotienie zvierat. Na Náadame hráči predvádzajú chválospevy pre najkrajšieho koňa a najlepšieho zápasníka. Taký rozsah je dôležitý v zmiešanom programe: tie isté husle môžu niesť pomalú pieseň, tanec aj melódiu, ktorá napodobňuje koňa.

Čítajte ďalej: Urtiin duu: mongolská dlhá pieseň

Zo stepi na pódium

UNESCO poukazuje na zmenu, ktorá je dôležitá pre každého, kto nástroj počuje v sále. Väčšina Mongolov dnes žije v mestách, ďaleko od historického prostredia týchto huslí. Na pódiu sa nástroj často ladí na koncertné účely, čím znie vyššie a hlasnejšie a stráca niektoré jemné odtiene tónu. Pastierske komunity v južnom Mongolsku stále zachovávajú mnohé staršie spôsoby hry a s nimi spojené zvyky. To, čo počujete v divadle, je skutočná tradícia prispôsobená sále.

Počúvanie v sále

Sledujte spolu pohyb sláčikovej ruky a hlavy koňa. Vo folklórnom programe môže morin khuur najprv hrať sám, potom sa pridá spevák alebo tanec. Vnímajte, ako tóny plynulo prechádzajú jeden do druhého — to je práve to, čo strunový nástroj s pražcami nedokáže. Ak hrá viac husieľ, hlbší basový variant, ikh khuur, môže pod nimi dodať plnosť. Na to, aby ste si nástroj užili, nepotrebujete žiadne odborné znalosti; jeho zvuk si obľúbite už pri prvom počutí.