Urtiin duu: mongolská dlhá pieseň

Pieseň naťahovaná do diaľky

Názov odkazuje na dĺžku, no opisuje skôr spôsob, akým sa pieseň spieva, než ako dlho trvá. Každá slabika textu sa drží dlho, takže štvorminútová pieseň môže obsahovať len asi desať slov. Tempo je pomalé, intervaly široké a rytmus nie je pevne daný. Chýbajúci pravidelný takt je to prvé, čo si všimnete; melódia sa vznáša a vlní.

Jedna z dvoch veľkých piesňových foriem

UNESCO nazýva urtiin duu jednou z dvoch hlavných foriem mongolského spevu. Tou druhou je krátka pieseň, bogino duu. Ako rituálna forma prejavu spájaná s významnými oslavami a slávnosťami zohráva dlhá pieseň v mongolskej spoločnosti výnimočnú a ctihodnú úlohu, uvádza UNESCO. Program, ktorý ju zahŕňa, vám ponúka formu, ktorú si sami Mongoli spájajú s obradmi.

Ornament a rozsah

UNESCO opisuje dlhú pieseň ako lyrický chorál, vyznačujúci sa bohatosťou ornamentov, falzetom, mimoriadne širokým hlasovým rozsahom a voľnou kompozičnou formou. Stúpajúca melódia je pomalá a vyrovnaná, kým klesajúcu melódiu často pretína živý rytmus. Jeden pomenovaný ornament je shuranhai: dlhé tóny s hlbokým vibrátom na samohláskach. Spolu tieto prvky robia z dlhej piesne jeden z najrozpoznateľnejších zvukov mongolskej hudby.

Keď sa spieva

Dlhá pieseň patrí k výnimočným príležitostiam, nie do rádia. UNESCO uvádza svadby, nasťahovanie do nového domu, narodenie dieťaťa a označovanie žriebät medzi chvíle, pri ktorých ju predvádzajú nomádske komunity. Zaznieva aj na Nádam, festivale zápasenia, lukostreľby a konských dostihov. Práve toto puto s prelomovými okamihmi vysvetľuje, prečo môže dlhá pieseň znieť slávnostne: označuje výnimočnú chvíľu a dĺžka každej frázy jej dáva priestor.

Tri pomenované štýly

Speváci opisujú dlhé piesne v troch štýloch – besreg, suman a aizam, približne „molový", „obyčajný" a „veľký" či majestátny. Opisujú techniku predvedenia a charakter, nie dĺžku piesne. Piesne aizam otvárajú obrady a hostiny a preverujú speváka aj huslistu. Programy sa menia, preto nikto nemôže zaručiť konkrétnu skladbu na konkrétny dátum.

Kto hrá spolu

Vo východnom Mongolsku sa dlhá pieseň zvyčajne spieva s morin khuurom a niekedy so starobylou flautou zvanou limbe. Ojratské skupiny na západe zvyčajne spievajú bez sprievodu alebo s igilom, sláčikovým nástrojom príbuzným husliam. Spevák, ktorý udrží tón najdlhšie, je viac cenený, a texty siahajú od filozofických a náboženských až po romantické a oslavné, pričom sa v nich často ako opakujúci sa symbol objavujú kone.

Čítajte ďalej: Morin chuur: konská hlava s husľami

Ako je stará a ako krehká

Podľa UNESCO sa všeobecne verí, že dlhá pieseň vznikla pred 2 000 rokmi a v literárnych dielach je zaznamenaná od trinásteho storočia. Mnohé regionálne štýly pretrvali. Od 50. rokov 20. storočia však urbanizácia a industrializácia zatlačili nomádsky život do úzadia a na mnohých miestach sa step zmenila na púšť, takže mnohé rodiny sa usadili. Klasické témy, akou je oslava cností nomádov, strácajú význam. UNESCO zapísalo dlhú pieseň v roku 2008 ako spoločné dedičstvo Mongolska a Číny.

Najdlhšie piesne

Niektoré dlhé piesne sú monumentálne. Uvgin shuvuu khoyor, známa aj ako Jargaltain delger, môže trvať až tri hodiny, keď sa zaspieva všetkých 32 strof. Scénický program vám to neponúkne a pieseň v zmiešanom predstavení je len jednou skladbou na niekoľko minút. No existencia takýchto piesní ukazuje, kam až môže forma siahnuť, a prečo je niekoľko minút dlhej piesne na pódiu len jej ochutnávkou.

Počúvanie v sále

Odolnite pokušeniu čakať, kým sa melódia rozuzlí. Nechajte prvý dlhý tón chvíľu niesť sa, všimnite si, kde hlas vystrelí nahor, a počúvajte ozdobu, ktorá skrášľuje líniu, než klesne. Ak sa pridá husle, sledujte, ako hráč ozvenou odpovedá hlasu. Nejde o to zachytiť každé slovo, ale precítiť tempo piesne stvorenej pre otvorenú krajinu. Skôr než ju začnete hodnotiť, doprajte jej minútu.